Zlá Strava: Vrch zo skla (Epicentrum)

Časť 1:
Socha:
Za zavretými dverami sa odrážajú momenty,
sme živočíšny druh, ktorý objavil kométy
a ľudia, ktorí vyšli z diery,
vystúpili na vrch sklenný, prebudený v nočnom živote

Efo:
S pravdou na tele perom zapísané odpovede,
podliate krvou uviazané slovami
nad neznámymi menami v tej zázračnej realite
nezmenených názorov a slov

Kajo (Kaidžas):
Pochopil som obraz sveta, nekonečný príbeh,
začne život, končí veta,
úzko spätá v spoločnosti blízkeho okolia a miesta kde žijem,
ako osud vymeral mi cestu...

Socha:
Postavil pred porotu a preukázal ochotu
keď zničil moju slepotu, z nej pramenili bezvýznamné skutky,
moje ruky, keď sa strácali v tme tak bezvýznamnej ako človek

Kajo (Kaidžas):
Blúdiaci v labyrinte samoty , je stŕpnutý
a čaká na spásu,
blíži sa koniec jeho času, lebo skutočnosť
je zrazu preňho nepríjemná skúsenosť a zlosť

Efo:
Ktorej má už dosť, stala sa z nej blbosť, boli roky,
ktoré prežil ako otrok vlastnej osoby, až kým našiel spôsoby žiť
vlastný život

2x refrén:
Možno sa ti zdá výhodou byť v rukách zla,
ale opak ťa presvedčí,keď skončíš v kope skla,
ľudské zlo je tá kopa skla, ktorá ťa požiera
veď nikto nie je večný, aj ten zlý po čase zomiera

Časť 2:
Efo:
Vrch zo skla stojí mnohé roky,
ktoré prešli ako voda a piesok steká medzi prstami,
v ten okamih sa vkradol medzi myšlienky
a tok veľkej rieky zastavil sa pred mojimi nohami,
ja so slepými očami som našiel pôdu,
na ktorej sa dá existovať a byť

Kajo (Kaidžas):
Bolo ťažké pochopiť, že nemý nevie hovoriť,
veď sám som sa bál oči otvoriť
a keď som sa odvážil pravde čelom postaviť
som zistil, že aj ja mám šancu, vlastný život žiť

Socha:
Zasľúbená zem sa stala pre nás naša krajina,
kde ja som človek, ktorý stále niečo začína
a kniha môjho osudu váš stereotyp zaklína,
tu z okolia sa dávno stalo morálne smetisko
pod vrchom kde sa z ľudí stáva bezfarebné sklo

Kajo (Kaidžas):
Výstup na vrchol býva sprevádzaný nezmyselným čakaním
na stretnutie strachu,
brodenie sa v pekelnom prachu
dlhým tunelom do sveta, kde sú ľudia celkom iní ako tu,
tam, kde už dávno zabudli na tichú slepotu

2x refrén

Časť 3:
Socha:
Úlomky skla, v hlave zostáva len spomienka
na čas, ktorý nedá sa už vrátiť,
je ti ľúto, lebo nechcel si sa stratiť,
no ty neviníš len seba,
ale všetkých ľudí, ktorí stále kričali na teba

Efo:
Necháš sa ovládať a bude z teba duch,
v žilách ti obieha namiesto krvi vzduch
ako v blaženom stave
a ty cítiš ako sa tvoj mozog neustále varí v hlave,
si len v dave a nie si ani v práve,
keď tvoje telo sa pomaly zvíja v premočenej tráve

Kajo (Kaidžas):
Cítiš ako ti po hlave steká čierny pot
a tvoje srdce nebije, veď zasiahol ho hrot
ostrý ako môj jazyk,
nakoniec ťa dostal zlozvyk
a to šplhanie sa na vrchol,
tam hore, k vrchu skla,
kde vymanil si sa z večných pazúrov zla

4x refrén