Názov Stavby: Cesta cez... (Lúza Drvivá Menšina)

Bacil
123, 123, znovu je tu nový názov novej stavby,
stále nedostavanej, bez názvu nazvanej tej,
stavby slovnej hry, zohranej v tej.
Dobrý pocit ty, pri srdci ma hrej,
pre dobrej určite nie zlej
rýmy i beaty v jeden celok zlej
a z nej vstúp do ringu slov,
rýchlo ako pravý hák Thajsonov.
Nedrž sa pod vodou,
lebo voda nieje to, čo nás drží nad vodou
a keď budeš hore, zistíš, už som za vodou,
žiadnou náhodou,
ale tvrdou drinou cestou životov,
plnou bitkou slov. OU - OU.
My sme sa tou dobrou cestou vybrali
stavbu pravdy krok za krokom nazvali,
pre ňu sa zasvätili,
pre ňu žili, pre ňu dýchali
a nezastavili sa, stáť nezostali,
naspäť sa neobzerali,
zakázané ovocie ochutnávali.
Všetko znovu prestavali,
od základov poprestavali,
dopredu ísť neprestavali,
nikdy neprestavali - hej?

Šegi100
Ale čo nastane, keď dvere otvorí, neprestane,
nezastane nezastrená,
neostane nestratená
a nevstane netrafená,
keďže bola nezacielená,
u iných precenená.
Veď rýchlosťou vetra, sa blíži k hlavnej bráne,
chýba jej už len pol metra, alebo viac pol metrov,
spolu viac metrov, tisícky milimetrov,
tisíc kíl zlodejných slov
a na moje konto prehodených slov.
Pozícia s väčším číslom v prípade tomto vám to,
našťastie, že z mojej to
partie je, tak preto o tom nemusím hovoriť,
veď s tým sa snažím postavať náš rým, dostavať,
aby sa zaradila k tým hlavným z hlavných,
so základom nevadným a bez dielcov vadných,
mať ich na miestach správnych
a zapadanie do seba v poradiach riadnych.
Poriadnych, tak ako to má byť, veď stým už začalo to
a neprestalo, chvíľu postalo to,
možnosť dostalo a k dostavaniu snáď dospeje to.

Práve počúvate „názov stavby“.
Ako súčasť môjho tela účasť.
Možno nie úplne, ale s akým cieľom sme začali, pokračujeme s presne takým.
Aj keď realita je viac šedá ako bledá.

Čistychov
Stavba, ktorá názov dostane až keď sa dostavá,
no zatiaľ sa nepostavala,
no nikdy dlho nečinná nepostávala.
V sieti zla prv, potom skrz sieť umenia svoje siete rozhádzala
a základňu si starostlivo dostavala.
V kostrách nám už z pevných ostrých kostí nepozostávala.
Veľa ľudí osočivo hovorilo, zahoď šancu z mosta mala,
ale malá vyrástla a v rukách pevne drží to, čo snáď má, čo snáď mala.
Aj keď z časti dlho na dve časti rozdelená zostávala,
potom po čase sa opäť zase poskladala.
Aby sebe ako celok niečo dokázala
a ľuďom nový odkaz odkázala.
Nového hosťa do zbierky svojich postáv čo postrádala.
To čo však hrala.
Vlas na dlani slasť aj na ťažké rany masť vždycky v ústach mala.
Aj keď s iným niekedy, inokedy zo sústa brala
a niektorým na ruky putá dala.
Putá kruto pritiahla na ruky tuto tým, ktorým namiesto súhlasu nesúhlas dala.
Stála za svojím názorom, ktorý stále má a mala, zastáva a zastávala.
Aj keď rany dostávala,
dopredu sa drala, nikdy neprestala
a tak sa zo základnej malej skaly stala malá hala,
čo sa takmer dostavala.

DNA
Vytvááá-dovytvarovala pevné základy
a to na vlastné náklady.
Tony stavby, obklady, klady, zápory
a závory a to na skoro postavanom nádvorí. Kde postávala.
Skoro zostra postavaná kostra né kosa nostrá,
ale iba naostro postava ostrá.
Prosto, preto za svojim si ostro stoj
ako DNa NS ostrostroj, čo vyhrá každý ostro v ostro zboj.
To prostý postoj môj, ostrov, prestroj tvoj.
A z toho tvoj nepokoj vyhraný dostih,
môj vyhraný postih, tvoj vystihnutý kôň,
ktorého chcel som stoj, čo stoj dobiehať, kurva skoro som ho dobehol.
Pobehoval dokola okolo kola,
keď som si ho ešte nevšímal, zrazu viedol o dve kolá.
Ale nová príležitosť bola –oláá,
Niekoho nevôľa a niekoho vôľa.
Vôľa ešte z prvého kola teraz na mieste bola
na ceste zdola hore ako horí mora
a ešte pre kola na kolami volá hej
smola vy jak, že ste na ceste kde základy padajú.
Jak v súboji na päste, iný zase nové základy si inde stavajú
na mieste, ale, ale bez odradenia,
bez pochopenia, určenia snenia,
odľahčenia, drenia
stále skoro so stratou stavaná stavba,
dostane svoj názov, mená mastných grázlov.

Slipo
Ani frázou prázdnou, ale myšlienkou,
po celý čas sprevádzanou ulicou,
že ja som tou osobou krytou,
množstvami domov a bytov a stereotypov,
ale už som si zvykol
a tak môj svet vznikol.
A tým čo sa to nepáči nech zmocnia sa drinkov,
vyrazia bojovať do rýmových ringov
a tam už sa ukáže tvoja spúšť slangov,
je to skoro ako vojna gangov.
Tak ukáž na čo máš, keď už raz hráš,
často zo seba to najlepšie dáš.
K tomuto mi dopomohla viera,
že čo žije nikdy neumiera,
pravdu nezastiera. Ostáva navždy celý názov stavby.
Všetci, ktorý to zažili, ktorý to prežili,
ktorý sa dožili, ožili a zistili,
že sme sa zišli, ako rana z neba sme v pravý čas prišli.
Niektorý sme v ústrety vyšli
a s inými sa zase naše názory rozišli.
Ale doba ďalej pokračovala, problémy na povrch dala,
pohŕdanie rýchlo prekonala, nikdy sa nevzdala, stále rýmovala.
Za svojím si stála, tá čo na to iba nadávala.
Ostala jak skala, keď zistila, že tí chalani sa iba drali,
iba aby v hip-hopovej kultúre ničo zanechali.
Na to dbali, aby svoje názory druhým povedali.
Tí čo na to srali, tak tí tak aj ostali,
keď svoje mikrofóny nepopadli.
Už nerobili skladby a výsledok bol žiadny
a to ešte nevedeli, že hudba sa valí,
mňa to baví a nás nič nezastaví, a nás nič nezastaví.

NS cesta cez lame vez, lame vez.
Práve počúvate „názov stavby“.
Ako súčasť môjho tela účasť.
Možno nie úplne, ale s akým cieľom sme začali, pokračujeme s presne takým.
Aj keď realita je viac šedá ako bledá.